Dienstag, 5. Januar 2016

Mama mame

​...a všetkým, čo to zažili.

(venované mojej drahej mamke Janke k dnešným narodeninám, lebo si to zaslúži (a viac), lebo z nej je super mladá babka, lebo nám chýba a lebo ona bude presne vedieť, o čom píšem)

Nebola som si istá, čo tým ľudia myslia, keď hovoria o tom, ako im dieťa zmenilo život. Ako im pohľad naň vylepší celý deň a rebríček každodenných priorít sfúkne vietor. Jasné, je to veľká vec, obrovská záhada a zázrak v jednom, ale...

...neuveríš, kým nezažiješ.

Mamou som takmer rok. A ak rátam aj tehotenstvo- a ver tomu, že rátam, tak ešte dlhšie. Povedala by som, že som ňou najlepšie ako viem, ale kto sa už len v tom môže búchať do pŕs (a dojčacia matka už tobôž nie). Pri kvapkách do nosa a strihaní nechtov u nás pravidelne vypukuje vojna svetová, trpím paranojou, že mám na nohaviciach kašovitý otlačok vo forme detskej dlane či rozpučenú chrumku na chrbte (a zvyčajne ani nie som tak ďaleko od pravdy) a mrňavá slečna je na mobile (foťáku a ovládači na telku) závislá už teraz.

...ako inak- mojim pričinením. 

Lebo to je jedna z tých ťažkých úloh rodičovstva. Byť vzorom a podľa možnosti správnym. Mať zodpovednosť za človeka (a nie ako vodič autobusu v klzkých zákrutách na Čertovici počas pár zimných mesiacov roka alebo neurologička, ktorá na migrénu odporúča pohár koly s lyžičkou kávy nesky- niežeby som ich role mienila zľahčovať), ale tak akože úplne navážno. Formujem to malé stvorenie (ktoré má síce vlastný charakter, talenty, temperament- o áno!) a to vo všetkom predstaviteľnom. Že raz možno bude považovať veľké laté za plnohodnotný obed a Harrison Ford jej bude predobrazom dokonalého chlapa (už sme sa to tak so zberateľskými kartičkami k novým starwars učili)?! Moja vina, moja vina, moja preveľká. 

A to je ešte nič.

K tomu príde starostlivosť o chrup, dostatok vitamínu D, stravovacie návyky, dobré móresy a podpora sebavedomia, usmerňovanie- a hneď do všetkých možných strán, lebo ružová farba, korytnačky a fakt, že máme baletnú akadémiu o ulicu ďalej neznamenajú celý svet, ďalej otvorenosť, tvorivosť atď atď. Čo ak bude mať slovo Buddelkasten bez problémov v krvi, ale pieskovisko jej nepovie nič?! Čo ak jej nikdy nebude chutiť zelená fazuľka, ale Milky bude chrúmať na posedenie?!

Fuuu... Držte moje kone (pozn. prekladateľa amatéra)! Niežeby som sa takto strachovala o vývoj našej drobenky celo- a každodenne... to sa tu len nad nami tak prítomne už asi rok vznáša.
Lebe je to ozaj veľká vec (u niektorých väčšia, u niektorých menšia- naša zatiaľ približne 75-centimetrová). Dieťa u mňa prokrastinačnej královnej prebudilo sklony zvládať veľa za krátky (resp. jediný možný) čas a (p)o(d)statné nepovažovať za najpodstatnejšie na svete. Pred nosom mi mlčky zamávalo správou, že už nikdy nebudem sama, a aj keď sa mi taká chvíľka dočasne naskytne (a že ju je treba!), po výdychu (šálke kávy, vyvesení prádla a umytí dlážky) sa pristihnem ako vyzerám šidlo s tatíkom z okna, lebo sa neviem dočkať... nesmelých krokov a odvážnych pokusov všade vyliezť, hlasného smiechu, keď vravím "no-no", jasného MA-MA (hoci sa tak prihovárame všetkému od dreveného autíčka, cez lampu v spálni až po misu s ovocím... V noci hoc aj pri desiatom "Uaaaa..." (a tu zo mňa hovorí univerzálna materská vyhovorka a.k.a. hormóny alebo máme skrátka dobrý týždeň) na ňu hľadím s láskou, akú si hádam žiaden muž vyslúžiť nedokáže a na ďalšie mesiace a roky čakám s radosťou prirovnateľnou k vianočným trhom a cukrovej vate. Matka (a otec hneď v závese) sa hrdí a pyšnie, verí (v to, že raz prespíme celú noc od rozprávky až po východ slnka, že sa nám ujde miesto v škôlke, že, že, že...)  a strachuje (že, že, že...). Dokonca mi už ani všetky tie rokmi počúvané slovné spojenia ako "pančuchy pod rifle", "tielko do gatí" a "prezvoň, keď tam dôjdeš" neprídu také absurdné...


 

Montag, 2. März 2015

Hysterická matka

...som nikdy byť nechcela.
A napriek tomu som sa prvú noc po prepustení z pôrodnice prichytila pri tom, ako v snahe prekričať našu trojdňovú sirénu o pol tretej nad ránom na drahého vrieskam: "Zavolaj sanitku!"
Asi ma takú v živote nevidel, lebo inak ma bežne neposlúchne (radšej svojsky argumentuje, googli a prilieva olej do ohňa). Teraz vzal mobil a volal sanitku.
Sanitka si nebola istá, či ide o stav núdze, pýtala sa ho na pár príznakov, až sa nakoniec obe strany uspokojili s tým, že pôjdeme do nemocnice taxíkom.
"Volaj taxík!" vrieskala som zas, pobúrená zdravotnými pohotovostnými službami tejto krajiny.
Strapatá, polonahá, zúfalá. S ryčiacim dieťaťom na prebaľovacej komode, po dvanástom skontrolovaní plienky, osemdesiatom šiestom priložení k prsníku a ŠTYROCH hodinách NONSTOP plaču. Ako vážne, zdanlivo bez pauzy na nadýchnutie, ešte teraz ma to vyvádza z miery, prisahám, krik je slabé slovo, bolo to horšie ako pôrod. Moje malé bábo sa skrúca v bolestiach, rovnako hystericky ako mama (ona s tým začala) zavíja, maličká tvár sa krčí v kŕči, hlava naberá bordovú farbu, naša bezradnosť dosahuje maximum.
Na taxikárske služby si sťažovať nemusím, o tri minúty bolo auto pred domom. Kým ho šiel otec rodiny zdržať, ja som v pyžamových nohaviacich naťahovala malej plienku, narýchlo vrstvila oblečenie, nech jej ešte januárové počasie nespraví neplechu, šup šup, ešte čiapka, šup, do autosedačky, celý mondúr, v ktorom sme ju pár hodín predtým, povzbudení celým personálom, že nám to určite aj doma pôjde ako po masle, viezli domov. Všetko za najvyšších decibelov, a daváj po schodoch dolu pobudiť ešte aj tých susedov s najmenej cibreným sluchom.
Vyjdem z bytovky a zrazu ticho. Pripíname autosedačku na zadné sedadlo, ani muk. Cesta k nemocnici, spiaci anjel vedľa mňa. Ja obhrýzam nechty, Sven s taxikárom debatuje na tému spacie návyky u detí. Vodič zabáča k detskej pohotovosti, účtuje 10 eur za cca. kilometer, ktorý od nemocnice delí náš byt, vystupujeme. 
V nemocnici prázdne chodby, nočný kľud. Dieťa v sedačke sa usmieva, hrá s rúčkami akoby nič, gu-gu-ga-ga-uaa. Bledí hľadíme na seba, prechádzame chodbami, od detskej pohotovosti k dverám do pôrodnice až ku druhému vchodu a hlavnej pohotovosti. Okatá dcérenka mlčí a my nechápeme. A nevieme, čo robiť. Máme zvoniť? Pýtať radu? Keby tak teraz aspoň trošku zjojkla, nech tam nie sme ako námesačníci s bujnou fantáziou. A malá nie a nie. A my, no reku, ideme domov asi. Električkou či zase taxíkom? Mínusové teploty nás nútia volať taxislužbu, ďalších 10 eur z (jej) pokladničky (tak jej treba) vylievame a drahá spí až kým ju aj v overale neuložíme doma do postele. A aj potom. A až do rána. Stále nechápeme. Krútime hlavami v presvedčení, že nás takýmto štýlom každý večer čaká veru riadne drahé uspávanie. 

P.S. Nie, fotoshooting sme nerobili v panike, to je kozmonautka pri odchode z nemocnice pár hodín pred incidentom.

Mittwoch, 31. Dezember 2014

darček samej sebe alebo ako štartnúť nový rok

Moje zlato, to je poklad. Hľadím naň, ako si s detsky sviaticimi očami rozbaľuje darček odo mňa a s ústami plnými vanilkového rožku dookola opakuje, že sme povedali "nič". Prosímvás?! Buď sú tu stále nejaké tie komunikačné šumy medzi nami alebo odkedy platí, že "tento rok si nekupujeme nič" znamená, že si do daru naozaj nič nedáme?! Drobnosť, handmade, čokoľvek. Chcela som si pofňučkať virtuálne na maminom ramene a ona mi na to odpísala "vidíš, správny chlap, dodrží slovo..." No, aj tak sa to dá vidieť. 
Takže som odkázaná ukončiť rok sebecky, premýšľaním, čím si najbližšie (výpredaje, veď) urobím radosť sama a popritom obšťastniť tipom pár ďalších sebcov, ktorí radi urobia dobre sebe si. 
Navyše som tento týždeň na facebooku natrafila na nejakú januárovú výzvu, v ktorej sa denne masy ľudí povenujú 20 minút Bohu, 20 milovanému partnerovi a 20 sebe a svojim snom. Milé. Už som sa chcela pridať, no akosi sa mi zazdalo, že to vychádza od skupinky ľudí, ktorá bude pár dní na to nabádať k referendu. A s tým mám trošku problém. Tak reku, radšej začať 2015 narcisticky a sebecky, najprv sebe dobre a potom bude dobre svetu (nepochopiteľné miešanie sa do života druhých vyplýva podľa mňa len a len z nedostatku vlastného šťastia a strachu z neznámeho).
Darujte si k Novému roku STO šťastných dní, tešte sa z maličkostí a zdokumentujte si to na pamiatku zdvihnutých kútikov spokojnosti a blažených jamôk na líci.
O výzve #100happydays som tu už písala. Len k rekapitulácii toho, ako som ju nakoniec v šťastní prežila, som sa nedostala.
Musím sa priznať, medzi bežne šťastnými a LTT-šťastnými dňami (kedy sa narýchlo hľadala nejaká fotogenická pochutina, ktorá by ma v instantnom detajle zachránila) sa v tých vyše troch mesiacoch našli aj dni, na ktoré sa ani hešteg vymyslieť nedá, aké úžasné a bombastisté veci sa diali, a na druhej strane momenty, ktoré som nečakala a vyhodili ma na týždeň do inej challenge s pracovným názvom #sadsaddays či #prežiť. Vtedy by som ťažko odpovedala na otázku Can you be happy for 100 days in a row?, ale všetko prešlo a pozitívne drobnosti bez váhania prevážili.
Každopádne sa oplatilo. Či už je to placebo alebo tiché podprahové pátranie po milých momentoch dňa, možno silene a možno po pár dňoch dokonca automaticky rutinne naozaj spríjemní aj zamračené dni. Odporúčam. A rada by som pár takých šťastných ľudí/fotiek/jedál vzhliadla.









Montag, 8. Dezember 2014

materská (rozprava)

pestro je. a perno. podľa už raz preškrtnutého (zacyklená som aj v ženských cykloch inak ako bežná klasika) zápisu v tehotenskej knižke máme presne 40 dní do príchodu našej potomkyne. gendrujem len preto, že sa narodí v tejto emancipovanej krajine, inak mi to je v písanom aj hovorovom styku viac menej ukradnuté. narozdiel od toho mi miesto, kde sa naše očakávanie vyliahne, ukradnuté nie je. preto sa čudujem, že sa mi ľudia divia, že nechcem porodiť cez sviatky doma alebo na filmfeste v Poľsku. o nemocniciach v Poľsku veľa neviem, v slovenskej som sa našťastie okrem nejakého röntgenu či rehabilitácie, ktorá figu pomohla, na dlhšom pobyte zúčastniť nikdy nemusela, veľa dobrého som o nich ale počuť nepočula. nemienim sa neobjektívne ponosovať, ťažko povedať, kto vie o pôrode a veciach s tým spojených podať pravdivé svedectvo a kto si takéto chvíle trúfne vychváliť do nebies, ja si tiež stále sľubujem prestať googliť, lebo tam sa to hororovými scenármi len tak hemží a o happyendoch v krušných chvíľach nečuť, nechyrovať. môžem teda len rozprávať, ako to beží tu, z môjho pohľadu, v mojom prípade, porovnať neporovnám, nemám čo.
okrem toho, že mi len štyri desiatky dní ostávajú, mi aplikácia na mobile, ktorá okrem iného donedávna moje dieťa prirovnávala ku karfiolu (oddnes je tam cantaloup-melón, zlepšenie), zvestuje, že mám už 240 dní za mnou. no to bola fuška. teda, asi, teda, ako sa to vezme, na akej stupnici bolestivosti resp. nepríjemnosti meriame. na temné momenty si väčšinou spomenúť neviem, svetlé sa zlievajú do pulzujúcich čmúh na ultrazvuku a prvoligového kopu pod rebrá. dobré tieni zlé a to najkrajšie príde podľa všetkého po najväčšom aua.
pani K. zatiaľ nedorazila, ani z víkendového predpôrodného crashkurzu s nami domov nešla, možno som ju zahádzala ňuňu výbavičkou a prekričala večernými veršami z rokmi vyblednutého Môj(ho) macík(a). zatiaľ sa spolieham na nemocnicu 15 minút chôdze od nášho bydliska, kde ročne odrodia 2500 detí (áno, pásová produkcia, ale našťastie s dostatkom sál a personálu), na ich tím, ktorý sa na fotke na infovečery, ktorého sme sa pred dvomi mesiacmi zúčastnili, usmieval od ucha k uchu, na moju (volajme ju) hebamme (v preklade dula či pôrodná (plus pred- aj po-) asistentka, ktorá sa o mňa okrem doktorky ešte aj teraz tu a tam pozrie, či je všetko ok, na otázky, ktoré ste sa vždy hanbili opýtať odpovie, jógu pre bruchaté predcvičí a po príchode domov bez bruška pravidelne skontroluje)...
inak som už na materskej (chránenej materskej? (ako sa to volá po slovensky- 6 týždňov pred pôrodom a 8 po), čo je krásne, lebo si viem predstaviť, ako iné  ženy, ktoré by oddnes nemuseli do práce, rozkvitnú a rozrastú sa v páse, vyleštia celý byt a obehajú ešte zvyšné obchody, bazáre, škôlky (áno, tu treba dieťa prihlásiť, resp. vpísať na čakačku už v zárodku tehotenstva, zapísať ho tam kľudne bez pohlavia, bez mena, čo ma dlho mierne desilo a čo sa mi bohužiaľ ešte ani nepodarilo). ja mám školu a rozpísané cca. zo štyri práce, ktoré treba uzavrieť, aby tento semester vôbec dával zmysel (inak smú ženy počas tejto chránenej materskej písať písomky a iné len na výslovné želanie a vlastnú zodpovednosť, zjavne sú predpôrodným nastaveném úplne mimo zmyslov a hormónmi ovplyvnené vedomosti by im definitívne pošramotili priemer). takže, ako to vidím, sa budem ešte deň pred pôrodom kotúľať (inak sa to už ozaj volať nedá) do inej spolkovej republiky, kde mám školu, aby som si odháčkla účasť na seminári a v električke ma aj tak nikto sadnúť nepustí (nechcú sa dotknuť mojich citov, čo keď, čo keď... som len tlstá :D) a na každej prestupnej zastávke vystopujem najbližšiu staničnú toaletu za euro.
projekt na týchto pár posledných dní osamote (tím sme so žužu síce už dlhšie, ale kým bábu pravidelne nevymieňam plienky a prso a ochkať musím každé zamrznuté ráno len nad vlastným šatníkom, rátam sa za osobu v počte 1 (a pol, možno)) som si ale vymyslela. dekorujem, okrem seba sa, detský kútik v našej spálni, snažím sa naďalej vyhýbať tuniaku, saláme a rumovým pralinkám, upokojiť sa a krémovať brucho, koľko sa dá, kým bude vyzerať ako arašid z mikulášskej čižmy.
projekt I, projekt II:



plus, priebežne rekapitulujem.
počas 9 mesiacov tehotenstva som zistila, že ono vlastne trvá až 10, že sa neoplatí k doktorke utekať priskoro, lebo vás vydesí na smrť a pokazí vám narodeniny aj dovolenku s rodičmi (a to nehovorím o nedávno počutej príhode, kedy dievčinu objednali na kyretáž po údajnom potrate, ktorú ona chúďa, snažiaca sa získať pár dní na spracovanie, odignorovala a do nemocnice sa nahlásila až po víkende, kedy jej minifľak na ultrazvuku už sprosperoval a rástol  ako mal), že často nerváčim kvôli nepodstatným veciam a u niektorých žien je jednou z tehotenských chúťok tá na tkaniny a koberce. tá moja zase kapustový džús. inak by som o jedle v krušných chvíľach prvých mesiacov, kedy som vážne zvažovala kempigovať na ikea koberci pred záchodom, vedela celé eseje písať, presne dovtedy, kým stálo predo mnou na stole, to bolo jasné hasta la vista, apetít. v zásade sa ale vyžívam v špagetách s kečupom a iné cestoviny obídem oblúkom, v čomkoľvek zo zemiakov by som sa pokojne aj kúpala, začala som jesť jablká a farebný donut s lekvárovou plnkou mi ulahodí v akúkoľvek dennú či nočnú hodinu. ukázalo sa, že kamkoľvek žena/rodina s bruchom virtuálne zablúdi a nejaký ten osobný údaj odovzdá, na skvelých grátis veciach tu firmy nešetria, že obúvanie ponožiek môže byť činnosť na celé ráno a podprsenka s pushup efektom ma nemusí spravádzať celý život. prešli sme si momentmi, kedy sa mi zlato prihováral niekde od kolien, aby sa krpaňa otočila hlavou nadol, alienskými kopmi, ktoré roptýlia od zapnutej telky dokonca aj cez tričko a zúfalstvom nad sukňami, ktoré nezapnem pod ani nad bruchom. všetko sme doteraz prežili, nepríjemné zabudli, príjemným opílili uši okoliu až až. tešíme sa. a nemusíme obhajovať, že sa vyžívame v reklamách na disney kanály.


veľa vecí ešte neviem, alebo vedieť nechcem. v mnohom sa nechám prekvapiť a na zvyšné sa pripraviť nedá. stihnúť mienim ešte plaváreň s veľkým bruchom, vraj naň vo vode úplne zabudnem, to musí byť žúžo, a najpevnejšie predsavzatie, čo som si dala, je, že si nenechám ostrihať vlasy na krátko, ako to zvyčajne čoskoré či čerstvé matky zvyknú. teším sa.

Montag, 24. November 2014

JAJA_čo to pre hipsterov i/sťaby moderných gastronómov

Z vydavateľstva JaJa mám doma kuchárku. Respektíve kuchárka je tu slovo prisilné, priťažké, ak si pri ňom zvyknete predstavovať zaprášanú bichľu plnú tradične sýtych a sýto tradičných receptov starých mám. Kuchárku od JaJa tvorí pár (15?) strán vegánskych milo ilustrovaných receptíkov a dostala som ju do daru minulú jeseň pri príležitosti kolaudačnej párty nášho bytu priamo od autorky. Mala som vtedy takú tú hipsterskú fázu (to patrične k polohe nášho vtedy čerstvého bývania), plnú sóje, ryžového mlieka, tmavej múky, prezdravých klíčkov, predražených surovín a absencie laktózy vo všetkom možnom. Väčšina z vyššie spomenutého aj chutí, čiastočne v mojom jedálnom lístku ostala dodnes, no kuchárka sa napriek tomu nikdy do nasadenia nedostala. A to som si extra kvôli nej kúpila mažiar. Mažiar!
No nevadí. V mažiari som minule v inej fáze (patričnej môjmu aktuálnemu druhému (a pažravému) stavu) drtila oreo keksy a na to bol ideál. Nátierky z kuchárky som zase odskúšala na vernisáži vydavateľstva a tu sa kruh uzatvára. 
JaJa je okrem Nemcami nesmierne prehnaného prenášania významu, kedy sa z doslovne preloženého "hej hej" stáva len česky efektné "polib mi prdel", aj malé berlínske vydavateľstvo, ktoré dáva šancu podobne ladeným autorom, strave, príbehom. Skrátka knižkám s komixovým potenciálom, za ktoré by sa nehanbil ani chalaň s tenkým bajúzom a vysoko vykasanými pásikavými ponožkami, na vizuálne rozpadnutom, no dizajnérsky navrhnutom bicykli, ak by mu jedna z nich, trčala zo zadného, správne ošúchaného vrecka. Tak.
Vernisáž slúžila na prezentáciu päťdesiatich talentovaných, o tomto sa hádať netreba, autorov, viď. vystávka pod príspevkom. Okrem toho večer spríjemnili dve "kapely", jedna extravagantnejšia ako druhá, spomínané vegánske nátierky a "čítačka" (čím viac úvodzoviek tým originálnejšia akcia?!) komixovej novelky jednej mladej (JaJ-)autorky
Super vec plus tajný tip na vynikajúci komixový obchod a priestory na Hackesche Markte- sťaby duch berlínsky kultových priestorov Tacheles ožil- v GALERII NEUROTITAN.






Montag, 6. Oktober 2014

25 a (konečne) čosi

Najvyšší čas. 
Na rôzne veci. 
Ehm. 
Nepredbiehajme.
Dobiehajme.
Dlho som sa zdráhala. Vyhovárala sa na bakalárku, na tú prácu aj na mňa. Na moje lajdácke zvyky a nezvykle koncentrovanú prácu (ha!). 
Takmer pol roka bojujem s averziou voči písaniu a krútim hlavou, že niečo také sa predsa nemôže stať mne... Veď to je, akoby som zrazu zistila, že mám alergiu na čokoládu. Alebo, že mi odrazu prestanú padať veci z rúk. Že v nemčine začnem pri podstatných menách používať už len správne členy. Nepredstaviteľné. 
Neverila by som, že ma práca na projektoch minulého semestra, ktorá vo väčšine tak či onak vyvrcholila v nejakej polnočnej akcii pred deadlinom, znechutí natoľko, že sa mi nebude chcieť písať blogy, poviedky, recenzie. Do mailov sa tiež už nehrniem a nákupný zoznam splátam len keď musím. 
Za štyri mesiace prečítam všetky z mojich tradičných narodeninových príspevkov*, ktoré ma zakaždým akosi potešia, nanovo prekvapia (moja pamäť veď), v hlave si preberiem všetky vety, ktoré sa mi spolu s príhodami, skúsenosťami (ako u Reného, mládenca) po tomto roku nazbierali, no do wordu, blogspotu, ani len na papier a okraje krížoviek (ktoré sú na veľké slová tutovka), nezosmolím nič. No dobre, veľa sa dialo, veď práve o to ide, kto to zachytí, kým všetko zabudnem. Metafory, bonmoty, rýmy... Ale pomaly sa zbieram. Aj tie slová pochytám. Dolepím. 
Sľubujem.
Veľa si sľubujem.
Bc. na druhú, na prahu plodného magisterského štúdia a ďalších veľkých výziev. 
Vravím si, už sa poznám. Vravím, najvyšší čas. Toľko toho o sebe zisťujem, v domnienkach viem, a väčšinu času ani nič iné nerobím, len sa zaoberám sama sebou. Krása. Ako narcis v záhone. 
Tak aspoň 25 postrehov, nech nimi aj ten narodeninový príspevok sťaby muchu druhú capnem. 


1. Som nesmierne ohľaduplná a často sa zdá, že to je moja najhoršia vlastnosť.

2. Som veľmi nedočkavá, netrpezlivá, chcem veľa, často a najlepšie naraz. Ak však ide o čakanie v čakárni, na spoj, či na meškajúcich, to mi nevadí.

3. Nadchnem sa pre všetko možné, no málo z načatého dotiahnem do konca. 

4. Na fotkách to vyzerá tak, že mám jedno oko väčšie ako druhé. Zvyknem ich volať Dávid a Goliáš.

5. Keď som bola malá, vymýšľala som si pred kamarátmi, že mám rôzne zranenia alebo som bola kvôli nejakej pliage v nemocnici, aj som si patrične obväzovala zdravé časti tela. Pritom som letá trávila u babky s vodovými nanukmi a maľovanými krížovkami.

6. Organizácii vecí a povinností venujem moria času, no napriek tomu často nestíham a veci konám na poslednú chvíľu.

7. Veci mi často padajú z rúk, večne mám problém s otváraním akýchkoľvek uzáverov a ak spím dlhšie ako 8 hodín, chytá ma depka. 

8. Magenta je moja obľúbená farba a rošambo milované slovo.

9. Neznášam granadír, fliačky, pomaly kráčajúcich ľudí a neostrúhané ceruzky.

10. Často si objednám alebo kúpim niečo, o čom viem, že to nemám rada resp. mi už ostatne nechutilo a pokazí mi to celý deň.

11. Hlava ma začne bolieť hockedy z hocičoho, z veľa spánku, málo spánku, veľa či málo tekutín, z cesnaku aj vysávača, dobre mi je, keď silno svieti slnko, prší (za oknom) alebo huňato sneží, keď mám kávu v peknom hrnčeku a niečo sladké k nej.

12. Obdivujem ľudí, ktorí majú na všetko názor, vedia otvoriť ústa, povedať, čo sa im nepáči. Zároveň sa mi málokedy pozdáva spôsob, akým to títo ľudia prezentujú.

13. Nerada sa hádam a trpím, keď sa hádajú iní.

14. Mám panickú hrôzu z klaunov, akýchkoľvek iných prevlekov a živých sôch.

15. Okrem spomienok z detstva a veľkých životných míľnikov existujú dva momenty, kedy som sa cítila maximálne spokojná a šťastná, často si ich v mysli vybavujem a divím sa, že sama sebe lenivosťou a prokrastináciou bránim v ich repete.

16. Telefonovanie moc nemusím, radšej strávim celý deň zisťovaním mailovej adresy dotyčného, ako by som zavolala na číslo, ktoré mám. Takto riešim väčšinu vecí od lekárskych termínov, cez narodeninové priania, až po upomienky z knižnice.

17. Nerozumiem veciam ako small talk, rozhovorom o počasí a ľuďom, ktorí musia mať vždy pravdu a všetkých o nej presviedčať.

18. Patrím ku „kreatívcom“, no milujem monotónnu prácu. Najradšej by som robila niekde za pásom, so sieťkou na hlave a robotickým pohybom rúk a mysľou ulietala preč k osudom postáv a príbehom so šťastným koncom.

19. Čítanie, písanie a pozeranie filmov sú naj veci na svete. Bohužiaľ si z prečítaného a videného pamätám minimum, z napísaného často tiež, čo ale považujem za celkom osviežujúce, sem tam sa nanovo zasmiať na vlastných slovách.

20. Často sa neviem rozhodnúť, hovoriť nie, ani narýchlo povedať, kde je pravo a kde ľavo.

21. Rada sa vozím, autom, busom, vlakom, mám veľa cestovateľských snov, no tisíc zábran a ešte viac výhovoriek, prečo ich neuskutočniť.

22. Sem tam sa prekonám vo veciach, ktoré bežný ľudia bežne robia, a následne sa nad pocitom hrdosti nesmierne vyžívam.

23. Ringo Starr, Harrison Ford a moje zlato sú pre mňa chlapi chlapov. 

24. Nové začiatky ma desia, no vždy si od nich strašne veľa sľubujem.

25. V januári sa stanem mamou.

S do- a preháňaním pokračujem snáď čoskoro. 
Autorskému bloku vyhlasujem vojnu blogom. 



Freitag, 11. April 2014

#bolímahlava

Často. A nejaké to desaťročie to už bude tiež.

Pár rokov sa dala bolesť oblbnúť spánkom (no ale choďte si ľahnúť vždy, keď vám začne byť blbo), kávou, potom ružovými tabletkami (vediac, že uľavia, ale dobrotu nespravia). No a keď pomaly prestávali zaberať aj tie a z práškov proti bolesti, ktoré mi vtedajší drahý zohnal od otca s reumou, som bývala mimo, chcela som vážne vedieť prečo, ako a čo proti tomu. A tak som si po všakovakých doktoroch pobehala, na takom a onakom vyšetrení bola, Mudr.-ci híkali nad tým, že Čože aj tri-, štyrikrát do týždňa? To je asi 15krát do mesiaca? A je vám aj na zvracanie? skontrolovali mi oči, aj krčnú chrbticu, na kadejaké kábliky ma pripli a nič. Keď som nakoniec krátko pred odchodom do Berlína dostala akési hormonálne lieky, z ktorých síce veľmi priberiem, ako na mňa neurologička s ľútosťou pozrela, ale veď to je nič oproti tým bolestiam hlavy (to má asi pravdu), ak je určitá (!!!) šanca, že poľavia (veľmi uveryhodne to neznelo). Krčila plecami a ja som sa na lieky vykašľala.

V Berlíne ma Zlato zobral k jeho doktorke. Štýlová pani doktorka, čo za ambulanciou parkuje cabrio, sa síce bojí vysloviť moje meno, aby ho náhodou neskomolila, po dvoch vetách odo mňa povedala, čo som tušila, vedela, veď vám to povie každá Eva, Tina, KatkaŽena a život, že to bude migréna. Okrem toho bola prekvapená, ako som sa tak mohla roky trápiť a pchať liekmi proti bolesti, keď sú lieky presne na to, ktoré mi pomôžu. Ak to migréna je. Vylučovacia metóda. Mne to zmysel dáva. A ak nie, nepomôžu a tiež budem vedieť, na čom som a skúsime niečo iné, pozrela na mňa pohľadom, na ktorý som čakala roky.

Lieky, čo mi Frau Doktor predpísala, zabrali a navyše boli zadarmo. Stále sú. Stačí mi polovica tabletky a bolesť je do pár minút a hlavne na najbližších pár dní fuč. Väčšinou. Navyše kým som ich na začiatku potrebovala častejšie, teraz sa dokonca stane, že si na ne týždeň dva vôbec spomenúť nemusím. A tak sa aj stane, že si ich zabudnem ísť dať predpísať. O jeee. A to je aj dôvod, prečo sa tu boľavo spovedám. Víkend plný utrpenia. Tabletky došli, hlava neprechádzala. Skúšala som babské recepty, kávu s citrónom aj mentolovou masťou masírovať spánky. Bez úspechu. Ako to v práci prežijem, ako to do pondelka vydržím. Ťažko. Nakoniec som vydržala, aj keď ma v práci kymácalo so strany na stranu, ľudí, čo si u mňa objednávali cestoviny som počula ako z tunela a pred očami sa mi cestou domov a rovno do postele robili hviezdičky. Dá zabrať sústredene ignorovať pulzujúcu bolesť, reagujúcu na tmu, svetlo, a súčasne kontrolovať  žalúdok, štrajkujúci pri zápachoch, voňach, chutiach. V električke som musela vyzerať ako posledný bezďák, keď som si unavená, zničená prikladala rozhorúčené čelo na chladné okno, keď som so zatvorenými očami silou vôle snažila popohnať čas.

Poučím sa.

A apelujem na ľudí, ktorí radi nad ostatnými krčia nosom, ako vyzerajú, prečo mlčia, čo sa neusmejú, prečo si neustále musia držať hlavu, prečo ich nepustia sadnúť. Kým neviete, ako im skutočne je, nechajte ich tak. Raz som čítala o dievčine, ktorá má také kolapsy krvného obehu, že sa kedykoľvek nájde ležať niekde na autobusovej zastávke či v supermarkete, na ulici alebo v parku, a ľudia okolo nej kráčajú, komentujú údajne následky preflámovanej noci, tú dnešnú mládež, bez toho, aby sa niekto opýtal, či nepotrebuje pomôcť. Tiež nie som hrdinka občianskej pohotovosti, ale v nedeľu večer som si naozaj priala, aby bolo bolesť vidieť.